Tento výlet odporúčame najmä pre ľudí, ktorí majú radi lezenie po skalnatom teréne, ktorých lákajú oceľové rebríky, lavičky a reťaze, pre ľudí, ktorí majú radi vodopády, kaskády a pereje. Dokonale by sa tu vybláznili aj malé deti, hoci je to aj trochu nebezpečné. Je to kaňon nevídanej krásy.
Dlho sme sa už chystali do Jánošíkovho kraja. Boli s tým však viaceré komplikácie:
1. nemali sme s kým ísť (zrazu nikto nemôže, hoci oslovíme haldy ľudí)
2. keď sme mali voľno z práce, tak väčšinou pršalo

A tak jedného pekného dovolenkového dňa, hoci bolo sychravo i popŕchalo, zobrali sme sestru Hmoždinku a poď ho do Terchovej. Parkovisko, ktoré bolo najbližšie k cieľu našej cesty je pred Hotelom Diery na konci dediny smerom na Biely Potok. Hoci je tam na tabuli písané, že parkovné stojí 2 € na celýž deň, nikto nič nepýtal a tak sme to mali zadarmo :o)

Plní očakávania nasledovali sme modrú značku po lesnom chodníku až k prvým skalným útvarom, ktoré znenazdajky vykukli spoza stromov. Cestou nás prekvapila "čistota" jednej z jaskýň a zmysel pre ekológiu niektorých turistov:

To už začali Dolné Diery. Už tu človeka uchváti prvý oceľový mostík a prvá perej kľukatiaca sa sťaby tangáčiky na zadočku....no uznajte sami.
Na rázcestí Ostrvné (678 m.n.m.), kde sme sa ocitli zhruba po 20 minútach od parkoviska sme odbočili doľava na žltú na Nové Diery. Tu človeka doslova prekvapí prvý kaskádovitý vodopád a rebrík so skalným previsom, kde objemnejší ľudia majú dosť veľký problém sa prepchať.

I štíhly človek si musí zložiť ruksak aby sa prešmykol. Nasleduje vzrušujúci rebrík.


Tieto pomocné zariadenia sú veľmi dobre upevnené aj vďaka úžasnej EÚ a jej fondom. Po krátkej chvíli dôjde človek na koniec skalných útvarov, potom vedie cesta hore schodmi lesným chodníkom do sedla Podžiar (715 m.n.m.) a ku Kolibe Podžiar. Vzadu za kolibou poteší originál drevené bezplatné romantické WC, ktoré častokrát príde veľmi vhod.

Niektorým dobre padne aj pivko alebo kofola, ktoré sa tu dajú zakúpiť rovnako ako aj pár suvenírov. Zaujímavá je aj expozícia, ktorá je v tejto kolibe vystavená. Je tam mužský i ženský terchovský kroj, kolovrátok i ďalšie vybavenie zo starých čias. V exteriéri koliby sú rôzne lavičky, ale aj altánok, kde si človek môže v pokoji zjesť svoju desiatu.
Z tohto miesta už vidieť aj Poludňové skaly (1100 - 1250 m.n.m.) a dá sa odtiaľto veľmi ľahko prejsť aj do Štefanovej. Vybrali sme sa teda hore dolinou k Horným Dieram.

Sprvoti sa človeku zdá, že je to slabota, ale po chvíľke chôdze dôjde k tej najnebezpečnejšej a najdivokejšej časti dier. Rozhodne nebanujeme, že sme sa vybrali aj týmto smerom.

Co na to povie Ikuska? Žeby sa na svet vrátil bájny grécky Atlas? Stačí len dodať, že každý si tu príde na svoje, každý sa tu môže vyblázniť :o)

Tak a tu už ku koncu dier sa nám naskytol pohľad na najväčší vodopád v tejto doline. Meno zrejme nemá, ale za to je pri ňom nádherne vlhký a mokrý vzduch, ohlušujúci rachot a najmä ten vizuálny zážitok...

Veľmi ma oslovil tento prírodný, nožom vyrobený vodný mlynček na dvoch rázsoškách. Takýto mlynček túžim niekedy postaviť aj ja. No veru bolo to pookriatie pre moju detskú dušičku. Navyše nebol celkom funkčný a po drobnej úprave frčal ako nový.

Došli sme až k Sedlu pod Pálenicou (niečo cez 900 m.n.m.), kde sa naša cesta skončila, hoci ďalej ešte pokračuje cesta na Tesnú Rizňu. Vďaka tomu lákavému názvu ale viem, že niekedy sa tu celkom určite vrátime.

Zopár ďalších fotiek by som odporučil pozrieť na stránke turistu
p. Macháčka. Fotil zrkadlovkou a poviem Vám, je to vidieť :o)